Galéria Danubiana Bratislava. Naše malé tajomstvo

Vietor ma dnes zavial do prístavu v Bratislave. Malý výlet po Dunaji som sa rozhodla nasmerovať do Čunova. Majú tam totiž jedno pekné miesto, o ktorom som sa celkom náhodou dozvedela, keď som na googli pátrala po neobjavených zákutiach hlavného mesta. Hľadala som niečo zaujímavé, čo by ma naozaj oslovilo, a už takmer zúfalá som na niečo také nakoniec neveriacky natrafila. Dovtedy som mala pocit, že v tomto meste ma už nič nedokáže prekvapiť a všetky pekné miesta som už videla.
Avšak zaujal ma tento zelený polostrov čnejúci do vôd Dunaja, s modernou galérou na samom cípe. Vôkol zeleň, krásne vybudovaný park a kde tu postávajúca farebná socha. Začala som pátrať po informáciách, ako by som si cestu mohla dotvoriť na príjemný výletík.
Do Danubiany sa dá dostať všelijak. Mestskou dopravou, ktorá vás od mosta SNP dovezie do ulíc Čunova a odtiaľ si prejdete zhruba trištvrte hodiny popri brehu pešo, alebo pôjdete z autobusovej stanice na Nivách a v tom prípade vás pán šofér dovezie priamo ku galérii. Mňa najviac oslovila lodná doprava. Je to zároveň skvelý spôsob ako si výlet obohatiť o príjemnú vyhliadku na Dunaj. V lístku je automaticky zahrnutá aj vstupenka do galérie, v ktorej sa pravidelne obmieňajú rôzne výstavy moderného umenia. Cesta tam trvá 45 minút, naspäť je to trochu dlhšie, hodinu a štvrť proti prúdu.
Na lodi je veľmi príjemný personál a ľudí tak akurát, žiadna únavná tlačenica.

Múzeum je po čerstvej prestavbe, takže sa môžte tešiť na niečo naozaj nové a nedotknuté. Je to dokonca natoľko čerstvé, že v okolí ešte nestihla dorásť nová trávička a lavičky sú stále prikryté fóliou, takže na naozaj kompletný vzhľad si ešte budete musieť nejaký ten mesiac počkať. Ak vás však láka hlavne výstava, priestory sú už otvorené a ľudí stále pomenej, takže vám bude dopriate súkromie. Zatiaľ sa totiž zdá, že mladá galéra umenia stále čaká na objavenie. 

V okolí je naozaj príjemne a všade samá voda, čo vám však budem hovoriť, pozrite si to sami. O detailoch vám už porozprávajú konkrétne web stránky a ja ešte prikladám pár fotiek z výletu (múzeum som tiež nefotila, ukáže vám ho stránka po kliknutí)⬇

http://www.danubiana.sk/sk

http://www.lod.sk

Keď niet pomoci

Kedy ste na tom naozaj biedne si uvedomíte až vtedy, keď už nedokážete nájsť žiadnu pieseň, v ktorej by ste sa mohli uvelebiť a zhodnúť sa s vám podobným príbehom. Prechádzate zoznamom vopred prichystanej zbierky skladieb, ktoré dovtedy vždy zabrali, a akosi sa neubránite sklamaniu. Akoby ste sa dotýkali bruškami prstov chladného porcelánu hľadajúc márne niečo povedome mäkké a teplé, čo by ste mohli uchopiť a pevne objať. Vnútro vám zviera zúfalstvom, lebo váš najlepší únik z boja zlyhal a odrazu stojíte v obkľúčení vlastných pocitov, ktoré nemôžete dostať von. Kedysi ste boli zvyknutí vziať do ruky ceruzku a vyjadriť to ťahmi na papier. Mohli ste sa ozvať priateľovi a rozprávať sa. Niekedy dávno vám smútok nabehal pár kilometrov a premenili ste ho na kondičku. Napísali ste príbeh, ktorý ste časom chceli dotiahnuť na román a vydať vo sne ako knihu. V tých najjednoduchších prípadoch ste plakali, ale dnes sa zdá, že už nedokážete ani to. Akoby ste ochladli natoľko, že už necítite ani dážď, ktorý vám zmáča pokožku. Za pokojným výrazom tváre, ktorá nič neznačí, bez vrások na čele, v úplnom tichu zaznie prenikavý výkrik vášho srdca. Potom sa zase všade rozleje nekonečná prázdnota a vy ležíte sami v chladnom tieni nočnej oblohy, nevediac, čo robiť. A tak ležíte a myslíte si, ako sa toho zbaviť? A odpovie vám zase ticho. 

Som sama, som živá

Nie tak celkom rozumiem ľuďom, ktorí si stále nárokujú o niečiu pozornosť a utekajú zo vzťahu do ďalšieho ešte skôr než sa stihli vôbec spamätať z rozchodu (ak nie ešte predtým na tajnáša). Hanbím sa, no neverím ani tomu, že taký človek vôbec vie ľúbiť. Kde vzniká tá potreba stále byť obklopený novými ľuďmi? Vymieňať nové za novšie bez pohľadu späť? Už sme zabudli aj dýchať samostatne? Akoby samota úplne stratila svoje čaro. A pritom niekedy niet lepšieho pocitu než zavrieť za sebou dvere, zhasnúť svetlá a len tak ležať v záhyboch perín priliehajúcich k telu. Ako môže niekto hľadať šťastie v spoločnosti iných, keď ho nevie nájsť ani sám v sebe? Blúdenie v kruhu falošných nádejí, silených úsmevov a zlomených snov, márnych očakávaní, ktoré sa topia pred očami ako dnes ľadovce... V mori hlasov, názorov a šľapají tisícok tieňov sa snažíme nájsť si spriaznenú dušu. Čakáme na niekoho, komu zveriť do rúk svoj život.
Alebo len čakáme na prvého človeka, ktorý skríži našu cestu, aby sme sa naňho vrhli v zaslepení, že to je Ten Pravý, ktorý nám donesie šťastie na striebornej tácke. Skáčeme od jedného k druhému s mrznúcim úsmevom sklamania na tvári, s vráskami starostí a strachu, lebo sa zdá, že už niet človeka, ktorý by nás mohol urobiť šťastnými. Môžeme tak preskákať celý život a tá cesta aj tak raz skončí pred zrkadlom rozbitým rokmi zabudnutia. Kto iný má v rukách naše šťastie, ak nie my sami? Na začiatku aj na konci našej cesty je samota. Samota je prvý človek, s ktorým by sme sa mali naučiť žiť, kým sa o to pokúsime s niekým iným. Bodka. To je celé.

Pod povrchom

Nikdy tak celkom nepriľneme k svojmu fyzicku. Nie sme závislí ani len na vlastnom tele. Nestotožňujeme sa s ním ani v predstavách, ani v skutočnosti. Áno, a úplne bežne ho odmietame.
Je to úplne odlišný človek, ten, za ktorého sa vydávame, ten, ktorým sme v očiach ostatných a ten, ktorým by sme chceli byť, ako je nakoniec ten jeden skutočný, ktorým sme naozaj, nahí a bezbranní v najtemnejšej hĺbke, aká v nás existuje.
Sú veci, ktoré sa hanbíme priznať aj sami pred sebou. Máme hlas, ktorý nám hovorí veci, o ktorých nechceme počuť, ktoré nechceme vedieť. Koho to je hlas? Nemôžem ho prekričať. Zapchávam si uši, no počujem všetko, čo hovorí. Kde som to ešte ja a kde sa nachádza pomyselná hranica medzi mnou a temnotou vonkajšieho sveta? Čo ak tmu nedelí tenká línia svetla? Hranica okamžite splynie.
Mám v sebe tajomstvá, o ktorých sa nemôžem nikomu zveriť. Nepoznám ich ani ja sama.
Mám v sebe jazvy, ktoré ma ovplyvňujú bez toho, aby som tušila čokoľvek o ich pôvode. Možno som ich zdedila ako farbu očí. V nich sídlia vraj všetci démoni. Ale keď hľadím do tvojich očí, nič sa tam nehýbe. V tvojich očiach vidím seba. Niekedy sa zľaknem, inokedy cítim pokoj. Zrkadlo je niekedy jasné, inokedy zúri búrkou, ktorú vidím iba ja. Ukrývam toľko vecí, o ktorých viem, že ich za celý život nielenže nestihnem vymenovať, ale im ani nedokážem dať presný názov. Všetko jednoduché je úkrytom nekonečna otáznikov. A ja ani neviem, kto presne som. Ako mám vedieť, kto sú ľudia naokolo?

Sľuby po záruke

Môj starý priateľ T.

"Stále budeme kamaráti," sľúbil jej a bola si takmer istá, že to myslí vážne. Vždy sa tváril vážne, a tak akosi čakala, že sa jeho výraz tváre vlieva aj do slov, ktoré vypovie. Bola očarená tým, aké je to ľahké a jej očakávania sa presne napĺňali. Vždy akosi vedela, že pre neho musí znamenať viac. Takíto ľudia sa zo života nevytrácajú. Napriek pocitu viny sa tešila, že sa ich spoločné plány do budúcna naplnia.

"Nedokázal by som sa s tebou nebaviť, keď sme si tak blízki."

Vzali si so sebou loptu a šli upevňovať svoje kamarátstvo na ihrisko. Smiali sa podstatne viac, než nahovorili a vydržali behať nejakú tú hodinu. Z drôtenej klietky odchádzali unavení a usadili sa na lavičke oproti sebe. A zrazu to boli iní ľudia. Nemohla si nevšimnúť, že na ňu hľadí stále rovnako. Niekedy s iskrou hnevu, lebo vedel, že sa mu už nevráti. Nie tam, kde ju chcel mať. A takto mu bola nanič. Bola cudzia, lebo jej láska vyhasla. A on bol cudzí, lebo to nechápal. Akoby medzi nimi bola neviditeľná stena a kričali na seba cez sklo.

Trápili sa spolu dlhé týždne. Ešte stále sa jej vnútrom mihali nové jazvy vždy keď sa pohádali. Všetko bolo rovnaké, len sa na ňu nakopila hŕba výčitiek. Bola si istá, že je na vine, pretože kvôli nej mal v očiach stále tú temnú iskru.
Potom sľuby na chvíľu stíchli ako predzvesť búrky a hneď na to sa stratil. Už sa nestretávali, ktovie prečo, a bavili sa len po sieti ako totálni primitívi. Napísal toho viac než nahovoril naživo a to ju vytáčalo. Hádali sa stále rovnako a na vine bola buď ona alebo jej kamarát, ktorého tiež neznášal. Nechápal, prečo by sa s ním mala baviť. Má kamarátky, nech sa baví s nimi a nech jej ho nahradia, taká bola jeho predstava a tak sa mala zariadiť. A keď dievčatko dospelo a začalo mať vlastnú hlavu, vtedy sa ich cesty nadobro rozišli. Sľuby-nesľuby, blízkosť väčšia či menšia - buď on, alebo ja, vyber si. Mojim sľubom skončil dátum trvanlivosti.

Kde si nechal svoj život?

Rána začali splývať s večermi a nestíhala už ani sledovať, ako sa na oblohe strieda slnko s mesiacom. Nemala si to kedy všimnúť, a niekedy sa ani nadýchnuť v rýchlom tempe krokov, aké od nej žiadali. Bola ťažkopádna ako medveď v decembrové ráno a cítila sa na konci so silami. Ľudia ju ničili a začínala trpieť podivnými alergiami. Vďaka tomu mala závrate už len keď počula niektoré hlasy. Bola zvyknutá len na staré hodiny doma na stene. Z police v kuchyni na ňu hľadel keramický cesnak a potichu sa smial. Rozmazával sa jej pred očami kým upadla do poobedňajšieho REM spánku na gauči oproti. Keď sa zobudila, čas pokročil a ona sa cítila nesmierne unavená. Zavrela oči a zaspala znovu.

Okrem neho nechcela vidieť nikoho, ale bolo jasné, že sa tak skoro neukáže. Nechala spomienky plné jeho tepla obmývať svoj vyčerpaný rozum, hneď po tom, čo zistila, že to je jediná vec, ktorú bez problémov prijme.
Mala pred sebou ešte veľa niekoľko prázdnych dní. Doteraz všetky strávila približne rovnako. Niekedy sa snažila viac, inokedy na to nemala dostatok síl. Výsledky bývali aj tak vždy len minimálne rozdielne. Zakaždým mala pocit, že kráča na postrannej línii.
Život sa jej vymkol spod kontroly a z nôh stratila rovnováhu. Prázdnymi rukami vnímala okolo seba prúdiť slabý vánok. Už nebolo ťažké zvyknúť si na tmu. Prestala sa jej báť. Žila so zatvorenými očami a srdcom dokorán. Kým sa nevylieči, chvíľu bude existovať tak. Niekedy je najväčším výkonom na konci dňa to, že sme vydržali dýchať. 

A potom začalo pršať.

Životy iných ju míňali bez výrazného ohlasu a ona mala pocit, že dokáže ľuďom dopriať všetky tie veci, ktoré ich robia šťastnými, hoci im nerozumela.
Nik sa už nechcel bezcieľne túlať uličkami vonku bez dlhšej odbočky na kávu či do baru, dievčatá chodili beznádejne zmaľované a aj chlapci začali nosiť kabelky či neustále šaleli za tými nesprávnymi. Mala pocit, že tam vonku stále ubúda ľudí, ktorí by jej mali čo ponúknuť.
Jediný človek, s ktorým sa mohla normálne porozprávať, bola jej mama, a ostatní akoby stratili schopnosť hovoriť o niečom zmysluplnom. Rada sa utešovala predstavou, že to ešte stále tkvie niekde v hĺbke každého z nich, len po tom pre čosi nesiahnu.
Nová doba so sebou priniesla okrem ohromného množstva žiariacich displejov závan chladnej povrchnosti, z ktorej mala zimomriavky a neuchránil ju pred nimi žiaden kabát. Zo školy začala chodievať priamo domov a zabávala sa upratovaním či v horšom prípade tykaním starožitných hodín na stene. Staré priateľstvá sa už dávno vytratili a nové sa javili byť príliš vzdialené. Prestala sa usilovať nájsť si svoju spriaznenú dušu, lebo za tie roky ju to väčšmi unavilo, než z toho bolo úžitku.
Tá potreba mať niekoho, na kom by mohla byť závislá, sa zmenšovala úmerne so zistením, že to tak v jej prípade býva jednostranné, ďalší riadok z vtipnej anekdoty života. Ostala len planá iskierka túžby kdesi v hĺbke duše, a všade naokolo prach.
Život mal svoj program, jasný a predvídateľný, ktorým ju niesol rýchlo ako dieťa na húsenkovej dráhe.
Dni sa míňali ako čakala na nový štart, ktorý jej každým ránom nepozorovane pretiekol pomedzi prstami. Blúdila medzi ľuďmi, z ktorých ostali len chladné tiene, a bála sa prebudiť. Tiene mali všetko alebo nič a podľa toho sa delili. Pekní alebo škaredí, bohatí či chudobní, s vkusom či bez neho. Všetci mali srdce, čo zabudli používať, a tak boli v konečnom dôsledku aj tak rovnakí. Ticho sa na to pozerala z okna električky za sychravých rán.
Svet sa dal zhrnúť do kocky ako počasie. Mohla sa modliť za slnečné lúče v daždi, no ten neustal. Niektoré veci nešli zmeniť vlastnou vôľou.
Prizerala sa mrakom, ktoré zatiahli oblohu. Oťažievali ako jej túžby, a v pálčivej sivej stratili vlastnú identitu. Možno tam bol každý sám za seba, no nakoniec splynuli do ponurého smútku. A potom začalo pršať.

Priateľov nikde, ani nepriateľov. Šťastie je čosi viac, než ty chceš, no to, čo máš, nie je nešťastím. Šťastie len je a nemyslí, to opak tvorí strany smutných kníh. Tvoje slzy strašia ma cez prenikavý smiech. Prečo sa hráš na niečo, čo nie si? Myslím, že už viem.