Keď niet pomoci

Kedy ste na tom naozaj biedne si uvedomíte až vtedy, keď už nedokážete nájsť žiadnu pieseň, v ktorej by ste sa mohli uvelebiť a zhodnúť sa s vám podobným príbehom. Prechádzate zoznamom vopred prichystanej zbierky skladieb, ktoré dovtedy vždy zabrali, a akosi sa neubránite sklamaniu. Akoby ste sa dotýkali bruškami prstov chladného porcelánu hľadajúc márne niečo povedome mäkké a teplé, čo by ste mohli uchopiť a pevne objať. Vnútro vám zviera zúfalstvom, lebo váš najlepší únik z boja zlyhal a odrazu stojíte v obkľúčení vlastných pocitov, ktoré nemôžete dostať von. Kedysi ste boli zvyknutí vziať do ruky ceruzku a vyjadriť to ťahmi na papier. Mohli ste sa ozvať priateľovi a rozprávať sa. Niekedy dávno vám smútok nabehal pár kilometrov a premenili ste ho na kondičku. Napísali ste príbeh, ktorý ste časom chceli dotiahnuť na román a vydať vo sne ako knihu. V tých najjednoduchších prípadoch ste plakali, ale dnes sa zdá, že už nedokážete ani to. Akoby ste ochladli natoľko, že už necítite ani dážď, ktorý vám zmáča pokožku. Za pokojným výrazom tváre, ktorá nič neznačí, bez vrások na čele, v úplnom tichu zaznie prenikavý výkrik vášho srdca. Potom sa zase všade rozleje nekonečná prázdnota a vy ležíte sami v chladnom tieni nočnej oblohy, nevediac, čo robiť. A tak ležíte a myslíte si, ako sa toho zbaviť? A odpovie vám zase ticho.