Nie tak celkom rozumiem ľuďom, ktorí si stále nárokujú o niečiu pozornosť a utekajú zo vzťahu do ďalšieho ešte skôr než sa stihli vôbec spamätať z rozchodu (ak nie ešte predtým na tajnáša). Hanbím sa, no neverím ani tomu, že taký človek vôbec vie ľúbiť. Kde vzniká tá potreba stále byť obklopený novými ľuďmi? Vymieňať nové za novšie bez pohľadu späť? Už sme zabudli aj dýchať samostatne? Akoby samota úplne stratila svoje čaro. A pritom niekedy niet lepšieho pocitu než zavrieť za sebou dvere, zhasnúť svetlá a len tak ležať v záhyboch perín priliehajúcich k telu. Ako môže niekto hľadať šťastie v spoločnosti iných, keď ho nevie nájsť ani sám v sebe? Blúdenie v kruhu falošných nádejí, silených úsmevov a zlomených snov, márnych očakávaní, ktoré sa topia pred očami ako dnes ľadovce... V mori hlasov, názorov a šľapají tisícok tieňov sa snažíme nájsť si spriaznenú dušu. Čakáme na niekoho, komu zveriť do rúk svoj život.
Alebo len čakáme na prvého človeka, ktorý skríži našu cestu, aby sme sa naňho vrhli v zaslepení, že to je Ten Pravý, ktorý nám donesie šťastie na striebornej tácke. Skáčeme od jedného k druhému s mrznúcim úsmevom sklamania na tvári, s vráskami starostí a strachu, lebo sa zdá, že už niet človeka, ktorý by nás mohol urobiť šťastnými. Môžeme tak preskákať celý život a tá cesta aj tak raz skončí pred zrkadlom rozbitým rokmi zabudnutia. Kto iný má v rukách naše šťastie, ak nie my sami? Na začiatku aj na konci našej cesty je samota.
Samota je prvý človek, s ktorým by sme sa mali naučiť žiť, kým sa o to pokúsime s niekým iným. Bodka. To je celé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára