Rána začali splývať s večermi a nestíhala už ani sledovať, ako sa na oblohe strieda slnko s mesiacom. Nemala si to kedy všimnúť, a niekedy sa ani nadýchnuť v rýchlom tempe krokov, aké od nej žiadali. Bola ťažkopádna ako medveď v decembrové ráno a cítila sa na konci so silami. Ľudia ju ničili a začínala trpieť podivnými alergiami. Vďaka tomu mala závrate už len keď počula niektoré hlasy. Bola zvyknutá len na staré hodiny doma na stene. Z police v kuchyni na ňu hľadel keramický cesnak a potichu sa smial. Rozmazával sa jej pred očami kým upadla do poobedňajšieho REM spánku na gauči oproti. Keď sa zobudila, čas pokročil a ona sa cítila nesmierne unavená. Zavrela oči a zaspala znovu.
Okrem neho nechcela vidieť nikoho, ale bolo jasné, že sa tak skoro neukáže. Nechala spomienky plné jeho tepla obmývať svoj vyčerpaný rozum, hneď po tom, čo zistila, že to je jediná vec, ktorú bez problémov prijme.
Mala pred sebou ešte
veľa niekoľko prázdnych dní. Doteraz všetky strávila približne rovnako. Niekedy sa snažila viac, inokedy na to nemala dostatok síl. Výsledky bývali aj tak vždy len minimálne rozdielne. Zakaždým mala pocit, že kráča na postrannej línii.
Život sa jej vymkol spod kontroly a z nôh stratila rovnováhu. Prázdnymi rukami vnímala okolo seba prúdiť slabý vánok. Už nebolo ťažké zvyknúť si na tmu. Prestala sa jej báť. Žila so zatvorenými očami a srdcom dokorán. Kým sa nevylieči, chvíľu bude existovať tak.
Niekedy je najväčším výkonom na konci dňa to, že sme vydržali dýchať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára