Nikdy tak celkom nepriľneme k svojmu fyzicku. Nie sme závislí ani len na vlastnom tele. Nestotožňujeme sa s ním ani v predstavách, ani v skutočnosti. Áno, a úplne bežne ho odmietame.
Je to úplne odlišný človek, ten, za ktorého sa vydávame, ten, ktorým sme v očiach ostatných a ten, ktorým by sme chceli byť, ako je nakoniec ten jeden skutočný, ktorým sme naozaj, nahí a bezbranní v najtemnejšej hĺbke, aká v nás existuje.
Sú veci, ktoré sa hanbíme priznať aj sami pred sebou. Máme hlas, ktorý nám hovorí veci, o ktorých nechceme počuť, ktoré nechceme vedieť. Koho to je hlas? Nemôžem ho prekričať. Zapchávam si uši, no počujem všetko, čo hovorí. Kde som to ešte ja a kde sa nachádza pomyselná hranica medzi mnou a temnotou vonkajšieho sveta? Čo ak tmu nedelí tenká línia svetla? Hranica okamžite splynie.
Mám v sebe tajomstvá, o ktorých sa nemôžem nikomu zveriť. Nepoznám ich ani ja sama.
Mám v sebe jazvy, ktoré ma ovplyvňujú bez toho, aby som tušila čokoľvek o ich pôvode. Možno som ich zdedila ako farbu očí. V nich sídlia vraj všetci démoni. Ale keď hľadím do tvojich očí, nič sa tam nehýbe. V tvojich očiach vidím seba. Niekedy sa zľaknem, inokedy cítim pokoj. Zrkadlo je niekedy jasné, inokedy zúri búrkou, ktorú vidím iba ja. Ukrývam toľko vecí, o ktorých viem, že ich za celý život nielenže nestihnem vymenovať, ale im ani nedokážem dať presný názov. Všetko jednoduché je úkrytom nekonečna otáznikov. A ja ani neviem, kto presne som. Ako mám vedieť, kto sú ľudia naokolo?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára