A potom začalo pršať.

Životy iných ju míňali bez výrazného ohlasu a ona mala pocit, že dokáže ľuďom dopriať všetky tie veci, ktoré ich robia šťastnými, hoci im nerozumela.
Nik sa už nechcel bezcieľne túlať uličkami vonku bez dlhšej odbočky na kávu či do baru, dievčatá chodili beznádejne zmaľované a aj chlapci začali nosiť kabelky či neustále šaleli za tými nesprávnymi. Mala pocit, že tam vonku stále ubúda ľudí, ktorí by jej mali čo ponúknuť.
Jediný človek, s ktorým sa mohla normálne porozprávať, bola jej mama, a ostatní akoby stratili schopnosť hovoriť o niečom zmysluplnom. Rada sa utešovala predstavou, že to ešte stále tkvie niekde v hĺbke každého z nich, len po tom pre čosi nesiahnu.
Nová doba so sebou priniesla okrem ohromného množstva žiariacich displejov závan chladnej povrchnosti, z ktorej mala zimomriavky a neuchránil ju pred nimi žiaden kabát. Zo školy začala chodievať priamo domov a zabávala sa upratovaním či v horšom prípade tykaním starožitných hodín na stene. Staré priateľstvá sa už dávno vytratili a nové sa javili byť príliš vzdialené. Prestala sa usilovať nájsť si svoju spriaznenú dušu, lebo za tie roky ju to väčšmi unavilo, než z toho bolo úžitku.
Tá potreba mať niekoho, na kom by mohla byť závislá, sa zmenšovala úmerne so zistením, že to tak v jej prípade býva jednostranné, ďalší riadok z vtipnej anekdoty života. Ostala len planá iskierka túžby kdesi v hĺbke duše, a všade naokolo prach.
Život mal svoj program, jasný a predvídateľný, ktorým ju niesol rýchlo ako dieťa na húsenkovej dráhe.
Dni sa míňali ako čakala na nový štart, ktorý jej každým ránom nepozorovane pretiekol pomedzi prstami. Blúdila medzi ľuďmi, z ktorých ostali len chladné tiene, a bála sa prebudiť. Tiene mali všetko alebo nič a podľa toho sa delili. Pekní alebo škaredí, bohatí či chudobní, s vkusom či bez neho. Všetci mali srdce, čo zabudli používať, a tak boli v konečnom dôsledku aj tak rovnakí. Ticho sa na to pozerala z okna električky za sychravých rán.
Svet sa dal zhrnúť do kocky ako počasie. Mohla sa modliť za slnečné lúče v daždi, no ten neustal. Niektoré veci nešli zmeniť vlastnou vôľou.
Prizerala sa mrakom, ktoré zatiahli oblohu. Oťažievali ako jej túžby, a v pálčivej sivej stratili vlastnú identitu. Možno tam bol každý sám za seba, no nakoniec splynuli do ponurého smútku. A potom začalo pršať.

Priateľov nikde, ani nepriateľov. Šťastie je čosi viac, než ty chceš, no to, čo máš, nie je nešťastím. Šťastie len je a nemyslí, to opak tvorí strany smutných kníh. Tvoje slzy strašia ma cez prenikavý smiech. Prečo sa hráš na niečo, čo nie si? Myslím, že už viem.